Sme chorí. Všetci traja. Už tretí týždeň. Naše hlasy znejú, akoby nám ani nepatrili – mumlanie, hlboké hlasy, smrkanie, kašeľ… Niečo, o čom som doteraz len počula, sa stalo našou realitou – podávame si chorobu medzi sebou stále dokola. Každý z nás sa už nachádza v druhom kole. Horúčka, vreckovky alebo toaletný papier, čaj, zázvorová šťava, rakytník, posteľ, spánok, pranie…

V jeden deň, B. teplota vystúpila na 39,3 °C, do ktorej som sa rozhodla nezasahovať. Prespal takmer celý deň. Keď sa zobudil, jedol a pil. Strávila som pri ňom veľa času, oddychovala a s rešpektom rozmýšľala o jeho sile a sile jeho tela. A vtedy ma osvietilo, že moje telo určite dokáže to, čo jeho malé telo. Upokojila som sa naplnila ma dôvera vo vlastné telo. Dôvera, ktorú som stratila počas rokov, kedy som bývala chorá, vždy do choroby zasahovala, boli mi predpísané antibiotiká. Možno pri týchto bežných prechladnutiach a kašli stačí oddychovať, spať a nechať telo robiť to, čo vie, keď má na to príležitosť – zotavuje sa.

Noc sme strávili v jednej posteli. Kedykoľvek sa zobudil, dala som mu vodu, pritúlila som ho a merala mu teplotu. Teplota mu postupne začala klesať, ráno mal už normálnu teplotu. Opäť sa hral a ja som sa snažila, aby sme sa venovali pokojným a relaxujúcim aktivitám. Táto situácia mi pomohla spomaliť ešte viac. A čo je zaujímavé je, že som som bola schopná doma porobiť viac ako zvyčajne. Tušila som to už dávnejšie. Čím viac sa ponáhľam, tým menej toho stihnem.

A potom ochorel aj M. Staral sa o svoje telo, ale zostal vo svojom „nemám čas“ móde. A choroba ho zasiahla ešte viac. Vtedy som už bola unavená a nahnevaná, že nás tá choroba neopúšťa. A choroba sa ku me vrátila.

Učím sa..

…, že je bezpečné byť citlivou a zraniteľnou.

…tešiť sa z času straveného s blízkymi.

…spomaliť. Stihnem tak urobiť viac.

…dôverovať procesu.

…oddychovať.