Tešíš sa z dní so svojím dieťaťom, si šťastná, že ste zvládli náročné dni, zažívaš mnoho povzbudivých chvíľ… Obdivuješ, ako rýchlo sa tvoje dieťa učí a koľko sa toho od narodenia naučilo… Navyše, ešte máš tu a tam aj čas na seba, na naplnenie svojich potrieb, oddych… Ale vtom hudba dohrá a… Ničí tvoje veci, predmety v domácnosti, len tak, pre zábavu, robí všetko, čo vie, že robiť nesmie… Si tu, plačeš na zemi, smeje sa na tebe a kope ťa vlastné dieťa po viacerých pokusoch o zblíženie (na ktoré podnety prišli od neho)… Nevidíš žiadne iné riešenie tejto situácie – len odísť… Ale nemôžeš… Materstvo – najvyššie výšiny a najhlbšie hlbiny.

Vankúš namočený do vody v kúpeľňovom umývadle, utierka, uterák a bábika v záchode. Voda zámerne rozliata na podlahe obývačky a odtiaľ roznosená po podlahe celého bytu. Jedlo lietajúce po kuchyni, konečne pozametané omrvinky zámerne rozsypané po kuchynskej podlahe. Odmietanie všetkého – dokonca aj jeho naplnených prianí. Vreštanie. VREŠŤANIE. Rev. REV. Žiadosti o pomoc s upokojením, žiadosti o objatia a kopance len čo sa priblížiš. Rehot.

Je toto nevyhnutné? Prečo ti do života prichádza toľko bolesti? Ako dlho to ešte vydržíš?

Je toto láska?

Ak by si takéto správanie zažívala od niekoho iného, mohli by sme to označiť za domáce násilie, emočné násilie. V tom prípade by bolo rozumné odísť od násilníka/násilníčky. Ale je to tvoje dieťa – odchod by bol považovaný za opustenie. Zostávaš, plačeš a prežívaš pocity zlyhania, viny, zúrivosti, slabosti, osamelosti, úbohosti…

Prečo sa toto považuje za „materinskú lásku“? Prečo sa materstvo považuje za tú „najodmeňujúcejšiu prácu“?

Venuješ toľko času práci na vašom vzťahu, tráviš čas so svojím dieťaťom, hráš sa jeho hry, vymýšľaš aktivity, ktoré by si so svojím dieťaťom mohla robiť, učíš ho všetko, čo považuješ za dôležité, dávaš mu zdravé jedlo a iné nevyhnutné aj zbytočné veci… Namiesto spánku sa učíš, študuješ, vyhľadávaš informácie, ako posilniť a zlepšiť vzťahy v celej rodine… A funguje to. Na nejaký čas, kým príde ďalší násilnícky týždeň.

najhlbšie
Namaľoval B.

Tvoje právo na život

Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Nehoda – buchne ťa škatuľou na hračky. Hovoríš, že ťa to bolí a držíš si čelo. Skladá tvoju ruku z čela a hovorí: „Ja sám.“ Hladká ti čelo, bozkáva ho, túli sa. A o niekoľko minút je situácia naspäť v najhlbších hlbinách. Avšak už viac nie sú najhlbšie, pretože si to očakávala a správaš sa ako robot, robíš len nevyhnutné, aby si ochránila seba fyzicky, ochránila nábytok a iné vlastníctvo. Citovo je z teba troska.

Vytváraš stále viac pravidiel, aby si nejako zvládla situácie ako tieto. Pravidlá pre teba a pre tvoje dieťa. Možno sa tomu hovorí hranice. Vždy si mala zmätok v slovách hranice, pravidlá a príkazy – nedokážeš ich jednoznačne rozlíšiť. Nikdy si si nevedela vytvoriť osobné hranice. Možno práve tieto situácie ti ponúkajú príležitosti naučiť sa to. Je zaujímavé, že prichádzajú po tom, čo si si povedala: „Som fakt dobrá! Som matkou, akou som vždy chcela byť! Moje dieťa je úžasné!“ Bolí to, ako tvoje dieťa dokáže poukázať na a zraniť tvoje najbolestivejšie miesta…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.