Bola raz jedna osoba, ktorá mi bola veľmi blízka. Tejto osobe bola diagnostikovaná depresia a na ňu predpísané lieky. Myslela som, že láskyplný prístup by mohol tento stav zlepšiť a časom možno aj napraviť. Robila som všetko, čo som dokázala vymyslieť – akceptovala som neistotu trvácnosti sľubov a dohôd, svoj denný režim som prispôsobila režimu tej osoby, počúvala som, snažila som sa rozumieť a podporovať. Nemala som sa o tom s kým porozprávať, pretože tá osoba nechcela. Rešpektovala som to. S touto úlohou, ktorú som nebola schopná zvládnuť, som sa cítila osamelo. Potom som sa dostala do stavu, kedy som sa povzbudzovala myšlienkami:

Už som investovala toľko času a energie… Teraz nemôžem prestať! Už predsa musí nastať zlepšenie… Aspoň o trochu…

Zlepšenia a zhoršenia prichádzali každý týždeň. Zlepšenia ma napĺňali nádejou a každé jedno zhoršenie ma čím ďalej viac ničilo. Nedokázala som sa dostať z tohto cyklu. Potom sa k tomu pridali ťažké chvíle počas záverečných skúšok na univerzite a ja som vyhorela. Pamätám si, ako som hovorila: „Nezvládla som to.“ A hoci som to už viac nahlas nevyslovila, zostalo to v mojej hlave.

Bolelo ma celé telo, nemohla som spať, bola som veľmi unavená. Bol to začiatok odlúčenia. Trvalo mi asi dva mesiace, kým som k nemu dospela – bola som pokojná a vedela som, že rozlúčka je tá správna cesta. Nikdy v živote som si nebola viac istá svojim rozhodnutím. Prekvapilo to osobu ale aj mňa.

Nepremyslela som to dopredu, skrátka som vedela, že je správne zachráiť samu seba.

Uzdravenie

Uzdravenie bolo veľmi pomalé, teraz spätne viem, že nebolo ukončené. Robila som, čo som vedela, ale nehľadala som príčiny, moje nastavenie mysle mi stále bolo neznáme. Život šiel ďalej a ja som si myslela, že sa mi darí celkom dobre. Až kým sa narodil syn B.

Môj stav bol zúfalý. Nedokázala som sa tešiť z ničoho, dokonca aj môj úsmev mi pripadal byť neprirodzený. Niekoľkokrát som si predstavovala ako sa zadusím pod matracom svojej postele. Nechcela som, aby ktokoľvek vedel, aké to je zlé, pretože som sa hanbila, cítila som sa byť stratená. Sama som si diagnostikovala popôrodnú depresiu a iné psychické problémy. Vtedy mi v hlave znela myšlienka:

Toto je tvoj trest za to, že sa ti nepodarilo zlepšiť stav tebe vtedy blízkej osoby. Nezvládla si to. A zlyhávaš znovu, pretože si zlyhala predtým.

Možno sa takto podobne cítila tá osoba – akoby zlyhala. Začala som chápať, čo som v minulosti nechápala.

Bola som ako na zľadovatelom kopci – čím vyššie som sa snažila vyštverať, tým nižšie som sa došmýkala… Trvalo roky, kým som sa postupne začala cítiť lepšie, avšak pocit viny, že som pokazila život tej osoby, môj život a život môjho syna sa vracal a vracia späť.

Teplovzdušný balón

Minulý týždeň v sobotu som sa zobudila s pocitom mieru a pokoja na hrudi. Snívalo sa mi o nenútenom a bežnom rozhovore s tou v minulosti blízkou osobou. Tento sen ma osvietil: nemohla som urobiť nič so psychickým zdravím tej osoby rovnako, ako iní ľudia nemohli urobiť nič s mojím psychickým zdravím. Mohli mi ukázať spôsoby, ako to urobiť sama, ale nemohli to urobiť za mňa. Našťastie sa mi podarilo nájsť spôsob ako si zlepšiť život. Vytvorila som teplovzdušný balón, aby som sa dostala spod toho zľadovateného kopca. Dúfam, že vina z pokazenia života tej osoby sa mi už nevráti, keďže mám aj iné viny, ktoré treba ošetriť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.