Už mám toho dosť! Mám po krk dokonalosti, ktorá je prezentovaná snáď všade! Vyhlasujem koniec pocitom nesprávnosti a bezcennosti…

V utorok ráno som sa po preplakanom predošlom večere a noci, počas ktorej som bola hore snáď aj sto ráz, zobudila vyčerpaná. Nedokázala som vstať z postele. Spomienky na mesiace a roky po pôrode ma zaplavili celou svojou silou. Stuhnuté telo ma bolelo, celý deň som mala pocit, že sa už-už rozplačem, čo sa naozaj aj zopárkrát stalo. Tieto stavy poznám veľmi dobre. Znovu ich aktivovali niektoré udalosti predošlých dní. Ak by som tieto udalosti prežívala samostatne, nič by sa neudialo, avšak udalosti sa udiali počas troch dní a zrátali sa dohromady…

Aktivácia

  • Sociálne médiá. Dokonalé fotografie dokonalých ľudí s perfektne šťastnými rodinami v dokonalom prostredí. Naozaj som jediná, ktorá bojuje? Potom mi kamarátka napíše o svojich bojoch. Aké rozdiely medzi realitou sociálnych médií a reálnou realitou… Niekoľko mesiacov po pôrode som sa pridala do fejsbukovej skupiny popôrodnej depresie. Ženy písali o svojich skúsenostiach a problémoch, ktoré mi konečne pripadali byť reálne, ľudské… Po tom, čo som si prečítala o niečích problémoch, prezrela som si aj profil danej osoby a ocitla som sa naspäť v dokonalom svete dokonalých fotografií plných dokonalých ľudí s… To nebolo to správne miesto pre mňa. Úplne od začiatku môj osobný fejsbukový profil obsahoval mnoho linkov na články o popôrodnej depresii. Od začiatku sa snažím písať svoje blogové posty o každodenných zápasoch, ktoré sú vždy popretkávané v obyčajných dňoch s neobyčajnými chvíľami. Zjavne to nestačí!
  • Oprah with Meghan and Harry (2021). Interview, o ktorom sa veľa diskutuje, otvára viacero tém. Niekoľko z nich je aj pre mňa veľmi citlivých a hlboko ma zasiahlo, čo Meghan k nim hovorila. Všetky tieto témy boli koncentrované v časti rozhovoru, kde Meghan hovorila o svojom psychickom zdraví a fotografiách z oficiálnej udalosti, na ktorej sa ona a Harry zúčastnili.
    • Médiá. Média prezentujú len malý segment reality. Každý jeden človek dopĺňa túto realitu svojím vlastným životným príbehom. Považujem za veľmi dôležité, aby sa každý vedel identifikovať s niekým alebo nájsť niekoho s podobným životným príbehom. Meghan povedala: „Viem, aká dôležitá je reprezentácia. Viem, že chcete vidieť niekoho, kto vyzerá, ako vy…“ Odzrkadľuje to svet taký, akým je. Meghan mala na mysli farbu pleti, avšak aj reprezentácia ľudí so psychickými problémami je veľmi dôležitá.
    • Iní ľudia a my. V interview hovorila aj o tom, ako rozdielne ona a jedna jej priateľka alebo priateľ vnímali fotografie z konkrétnej oficálnej udalosti. Priateľ či prieteľka na fotografiách videl/videla, že Meghan a Harry vyzerajú „tak úžasne“. Meghan na fotografiách videla, že sa s Harrym navzájom pevne držia za ruky po veľmi náročnej konverzácii, a tiež že mimo kamery a objektívov „len plakala“. Robili si svoju prácu. „Myslím, že je veľmi dôležité pre ľudí, aby mysleli na to, že nemajú ani potuchy o tom, čo sa s niekým deje za zatvorenými dverami. Vôbec nemjú potuchy. Dokonca ani u ľudí, ktorí sa usmievajú najširším úsmevom a žiaria najjasnejším svetlom.“
    • Psychické problémy. Príčiny sa môžu líšiť, avšak Meghan vyjadrila veľmi jasne a zrozumiteľne, čím si mnohí ľudia so psychickými problémami prechádzajú. „Vtedy som sa skutočne o tom hanbila hovoriť a hanbila som sa to priznať, najmä Harrymu… Ale vedela som, že ak by som to nepovedala, tak by som to urobila. Už som skrátka nechcela byť nažive. Bola to veľmi jasná, reálna a desivá neustála myšlienka.“
    • Očakávania od samých seba. Ľuďom so psychickými problémami pravdepodobne nikdy nenenapadlo, že by chceli mať psychické problémy. Tie sa priblížia nepozorovane a postupne bez toho, aby sme si to všimli. „Ako som povedala, hanbila som sa. Mala by som byť predsa silnejšia.“
    • Odvaha. „Treba veľa odvahy priznať si, že potrebujete pomoc, priznať si, aké temné je miesto, na ktorom ste sa ocitli. Treba veľa odvahy vysloviť to. Hovorím o tom, pretože je mnoho ľudí, ktorí sa obávajú vysloviť, že potrebujú pomoc. A sama viem, aké je ťažke nielen to vysloviť, ale vysloviť to, aby vám vzápätí odpovedali nie.“
  • Pandémia. Minulý týždeň boli zverejnené štatistiky o prítomnosti vírusu u rôznych vekových skupín. Ukazujú že ja a M. patríme do najrizikovejšej vekovej kategórie nakazenia sa a deti sa stávajú čím ďalej tým rizikovejšími. Mala som pocit, že začínam byť chorá, čoho som sa veľmi bála. Mala som záchvat paniky.

Ako som sa s tým vysporiadala

Aby som to zvládla, potrebovala som robiť veci, ktoré sa mi práve nechcelo robiť, pretože robenie vecí ma udržiavalo v chode. Presne pre toto som mesiace po pôrode bola nezastaviteľná, nevedela som ako a nedokázala oddychovať.

Našťastie, keď dni ako tento nastanú, teraz viem, že je to len jeden alebo zopár dní z mnohých dobrých alebo akceptovateľných dní. Pred rokmi, každý jeden deň vyzeral takto, vtedy som nedokázala nájsť cestu von. Teraz som viac oddýchnutá, vedomá si vecí, čo sa dejú, našla som spôsoby ako sa cítiť aspoň o trošičku lepšie. Absolvovala som svoju rannú rutinu – obliecť sa, očesať, umyť tvár a zuby, zacvičiť si. Cítila som sa o trochu lepšie.

B. bol šokovaný mojím stavom. Utieral mi slzy a objímal ma. Snažila som sa mu vysvetliť, že dnes som veľmi smutná a že mi časom bude lepšie. Nechcela som, aby sa jeho láskavosť stala riešením môjho smútku. Bolo to pre mňa dosť ťažké, pretože mesiace som sa spoliehala na podporu zvonku, nakoľko som nemala dostatok kapacity na vlastnú. Ale teraz som už ďalej a dokážem to robiť lepšie. Aj som dokázala – „záplava“ trvala len jeden deň!

V to ráno som sa rozhodla urobiť fotografie samej seba. Dovolila som sama sebe zachytiť momenty, kedy sa necítim dobre, čím som si dala povolenie akceptovať to, že sa necítim dobre. Prezeranie si fotografií po narodení B. je pre mňa nereálna skúsenosť. Väčšinu situácií si vôbec nepamätám. Zvyčajne na nich vyzerám šťastne a usmievam sa, čo vytvára obrovský nesúlad s tým, ako si to obdobie pamätám. Samozrejme, že fotky sme robili, keď sme mali čas, keď bolo všetko pokojné, B. spal alebo sa hral, všetci sme boli najedení, neriešili sme žiadne veľké emócie… Pravdepodobne mnoho rodičov to takto robí. No ale potom to nereprezentuje realitu…

Vyžaduje si mnoho snahy, aby som našla vhodné slová a vyjadrila svoju vnútornú realitu aj pre samu seba. Vyžaduje si to veľa odvahy povedať o tom blízkej osobe alebo priateľovi/priateľke. Trvalo mi to dlho, pretože som sa bála neporozumenia, zahanbovania a zľahčovania. Moje ticho ma chránilo pred neprospešnými reakciami iných ľudí, ale tiež mi bránilo to uvoľniť zo seba. Teraz som taká odvážna, ako som doteraz nikdy nebola. Pracujem na zmene svojich očakávaní o materstve a rodičovstve, pričom to aj zverejňujem. Stále nie dosť!

Môj ďalší krok

Rozhodla som sa byť ešte aktívnejšia v prezentovaní každodenných bojov a nedokonalostí môjho života. K mojim zvyčajným nedeľným postom, ktoré obsahujú aj tieto prvky, každý deň nasledujúceho týždňa pridám krátke posty. Použijem na to aj #RodičovstvoVoVývoji a #ParenthoodInProgress, takže ak by ste sa chceli pridať, bolo by to úžasné! Myslím, že je to príležitosť pomôcť mnohým ľuďom.

Pri #RodičovstvoVoVývoji a #ParenthoodInProgress som zámerne zvolila pozitivitu evokujúce vyjadrenia, čo vytvára priestor pre nádej, zlepšenie, pohyb, zmenu… Veľa šťastia všetkým!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.