Príbeh vnímania vlastného tela

Minulý týždeň som uverejnila sekciu tejto stránky „O mne“. Nie je veľmi dlhá a je tam len jedna fotografia, avšak jej písaním som strávila celý deň. Prokrastinovala som. Veľa. Bolo pre mňa veľmi náročné písať o mojich ťažkých životných skúsenostiach. Rozhodne som chcela zostať pozitívna, ale tiež zahrnúť krátke informácie o ťažkostiach, ktorými som prešla. Bola to naozaj výzva nájsť rovnováhu medzi mojou minulou realitou a víziou mojej existencie.

Po uverejnení sa mi v hlave začali predbiehať myšlienky. Je tu možnosť, že ľudia z celého sveta môžu zistiť, aký je môj život. Dozvedia sa o doteraz najťažších, najzahambujúcejších a najnepríjemnejších momentoch môjho života. A tá obrovská fotografia takmer cez celý monitor! A čo viac, ľudia, ktorí som nechcela, aby vedeli o detailoch môjho života, si zrazu informácie o mne môžu vyhľadať na mojej vlastnej stránke. Nemohla som zaspať, mala som úzkostné sny, nemohla som prestať rozmýšľať o tom, kto všetko sa o mne dozvie. Potom som si všimla že neznáma žena lajkla môj facebookový post. Znervóznela som. Okrem toho mi Facebook zagratuloval k môjmu úspešnému príspevku… Áááá…

Zverejnenie mojej životnej skúsenosti bolo moje rozhodnutie, ktoré som urobila vedome v opozícii k môjmu vnútornému nastaveniu mysle. Prácou samej so sebou (ako psychoterapeutka sama sebe) som postupne dospela k záveru, že na mojom živote nie je nič, za čo by som sa mala hanbiť, že som osoba, ktorá sa pokúša a učí žiť svoj život. Po niekoľkých drobných krokoch som sa rozhodla ísť na to vo veľkom a verejne – mať vlastnú osobnú stránku – priestor na terapiu, ktorý, dúfam, bude slúžiť môjmu budúcemu rastu v mnohých oblastiach života.

Ja päť a polročná. Škôlkarka.

Dnes som sa rozhodla pokračovať v tom, čo som začala… Pozitívne vnímanie môjho tela nebolo vo mne nikdy hlboko zakorenené. Ako dieťa – škôlkarka, prváčka, druháčka – som nevedela nič o pozitívnom vnímaní tela. Hoci som mávala časté angíny sprevádzané vysokými horúčkami, moje telo skrátka existovalo a bolo perfektné. Potom mi diagnostikovali chronický zápal mandlí a niekoľko dní po ôsmych narodeninách som podstúpila tonzilektómiu (odstránenie podnebných mandlí).

Súčasťou môjho popôrodného zotavovania bolo skúšanie rôznych terapeutických metód. Zistila som, že väčšina chorôb, porúch, syndrómov a zdravotných problémov je zapríčinených disharmóniou a nerovnováhou v živote – sú to psychosomatické poruchy. Platí to minimálne pre mňa. Po pôrode som mala mnoho fyzických zdravotných problémov: bolesti v panvovej oblasti, bolestivé zápästia, ekzém, vypadávanie vlasov, lietajúce mušky pred očami (Muscae volitantes), neustály závrat, tinitus, sivé zuby – a to sú stále len niektoré. Hoci som vyhľadala pomoc špecialistiek a špecialistov, dostala som dva druhy odpovedí: po prvé, to sú hormóny; po druhé, všetko vyzerá v poriadku. Moje zdravotné obtiaže sa pomaly začali rozriešievať „samy“ až po tom, čo som začala s terapiou samej seba. To ma navádza k zamýšľaniu sa o tom, čo viedlo moje telo k prejaveniu sa chronickým zápalom mandlí…

Po zákroku som pribrala. Bolo to preto, že mi narástol apetít, pretože som už nebola tak často chorá? Toto som považovala za pravdivé väčšinu svojho života. Alebo to bolo preto, že problém, ktorý zapríčinil chronický zápal mandlí, sa prejavil cez moju nadváhu? Začínam sa prikláňať k tomuto uhlu pohľadu.

Takže, bola som tretiačka s mnohými novými spolužiakmi a spolužiačkami. A tiež som mala nadváhu. Niekoľko spolužiakov ma začalo šikanovať. Hovorili mi „tučibomba“ a smiali sa mi. Pamätám si to ako dnes – triedu, záchod, kam som chodila plakávať, počasie, ich tváre… Veľmi mi to ubližovalo. Nevedela som, čo na to povedať, ako reagovať. Vedela som, že mám nadváhu, pripomínalo mi to minimálne každé nakupovanie oblečenia, keď mi takmer nič nesedelo, dokonca aj pediatrička sa viackrát vyjadrila, že by som mala schudnúť. Akékoľvek poznámky o mojom tele od kohokoľvek boli zbytočné, nevhodné a ubližujúce.

Pamätám si, ako moja mama išla do mojej triedy a rozprávala sa s vychovávateľkou a spolužiakmi, kým som čakala pred triedou. Vtedy som plakala. Bola tam so mnou jedna spolužiačka, ktorá sa mi snažila prejaviť svoju empatiu. Áno, snažila, vtedy, keď tam bola moja mama – za žiadnu cenu sa nechcela dostať do problémov aj ona, hoci na to nemala dôvod. A tí šikanujúci spolužiaci sa tvárili, že to nie oni sú zodpovední za tie slová… Vždy to bola moja mama, ktorá sa mi s týmto pokúšala pomôcť. Môj otec nemal tušenie. Ak zhodou okolností narazí na túto stránku, možno mu to pomôže sa priblížiť k porozumeniu toho, prečo je náš vzťah taký, aký je.

Najhoršie na tom je, že nedošlo k žiadnym systémovým krokom zo strany školy alebo vyučujúcich. Prestala som nahlasovať šikanujúcich spolužiakov, pretože to nemalo žiadny zmysel. Trvalo to najmenej tri roky. Zoslablo to samé od seba, dostali sme sa do puberty, nastali iné problémy, ja som pravdepodobne vyrástla a nepribrala. Je pre mňa dôležité dať mojej skúsenosti pravé meno – bolo to šikanovanie. Teraz dokážem vnímať, aké bolo škodlivé.

Zostáva mi len dúfať, že sa podmienky v školách zmenili a vyučujúci sú citlivejší k nedostatku rešpektu a šikane v porovnaní s tým, aké to bolo pred dvadsiatimi rokmi. Ale pochybujem o tom.

Ja desaťročná. Štvrtáčka.

Pozerajúc sa spätne na moje fotografie z toho obdobia – svoju nadváhu považujem za miernu. Avšak, komentáre o mojej hmotnosti (a tiež iné faktory – spoločenské štandardy a v rodine existujúce vnímanie vlastného tela) mi zmenili pohľad na moje telo. Hoci som bola schopná akceptovať telá iných ľudí, nedokázala som akceptovať svoje. Smiala som sa, keď mi ľudia povedali, že nie som tučná. Na svoje telo som pozerala ako na tučné, ale ono v skutočnosti nebolo!

Ja dvadsaťročná. Prváčka na univerzite.

Našťastie nikdy sa u mňa nerozvinula porucha príjmu potravy. Bola som v prvom ročníku na univerzite, keď som dokázala zniesť svoje telo. Nikdy som však nemala o ňom mnoho pozitívnych myšlienok. Ale po pôrode a po všetkých tých fyzických problémoch som doslova nenávidela svoje telo, nenávidela som to, že som žena, nenávidela som, že som cez toto všetko musela prejsť, aby som mala vlastné dieťa. Pribrala som – vážila som o 15 kilogramov viac ako pred otehotnením a o 5 kilogramov viac ako tesne pred pôrodom. Nemohla som vystáť niektoré moje časti tela, hlavne hrádzu, perineum, ktoré bolo zohavené1 nástrihom. Aj teraz, po krokoch, ktoré som dosiahla, ignorujem svoje perineum, pretože kedykoľvek si naň spomeniem, zažívam pocit hnusu, keď si predstavím ako mi pôrodná asistentka strká nožnice do vagíny a strihá moje perineum ako kus látky.

Na pozitívnom vnímaní tela pracujem niekoľko mesiacov, ale ešte je predo mnou dlhá cesta. Po pôrode sa na mňa vrhla celá moja minulosť. Moje telo, myseľ a duša mi tým povedali: „Hej, už sa s tým konečne vysporiadaj! Bola si varovaná!“ Tak sa s tým vysporiadavam a tento text je toho krátkou správou.

Notes

  1. Marsden Wagner. 1999. Episiotomy: a form of genital mutilation. In The Lancet [online]. 1999, vol. 353, no. 9168 [cit. 2021-02-07], pp. 1977-1978. Access: <https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(05)77197-X/fulltext>.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.