Milá učiteľka, milé spolužiačky, milí spolužiaci!

V piatok sa konala stretávka našej IX.A zo základnej školy. Pozerám si piatkové fotografie – usmiate tváre, objatia – zdá sa, že ste strávili spolu príjemné chvíle. Všetkých ľudí na fotografiách si pamätám, spoznala som vás. Našťastie, pamäť mi ešte slúži. Niekedy sa už cítim naozaj stará, hlavne, keď 3-ročný B. narába so smartfónom zručnejšie ako ja. Vizuálne ste sa takmer nezmenili, niektoré tváre vyzerajú možno trochu unavene, niektoré možno trochu napäto. V tvárach sa nám zrkadlí, čo sme prežili a ako sme to prežili…

Ja som však s vami v piatok nebola. Povedala som si, že si stretávku s vami urobím sama, oneskorene, na diaľku – rozhodla som sa o tom napísať. Ráno som sa vyobliekala a celý deň o vás rozmýšľam. Ako sa máte? Čo robíte? Ako prežívate udalosti, ktoré vám prichádzajú do života? Aké sú vaše ciele? Žijete tak, ako by ste chceli žiť? Ako by ste chceli žiť? Čo by ste na svojom živote zmenili? Ako vás životné udalosti zmenili? Páčia sa vám tieto zmeny? Máte radi samých seba?

Pred stretávkou

Keď mi prišla pozvánka, potešila som sa, že sa s vami stretnem, hoci som váhala, či to bude bezpečné kvôli pandemickej situácii. To bolo zo začiatku jediné, kvôli čomu som váhala. Ako sa termín stretávky blížil, stále som sa nevedela rozhodnúť, či sa zúčastním. Hlavným dôvodom za neúčasť bolo, že sme sa pred týždňom konečne všetci uzdravili z choroby, ktorú sme si medzi sebou podávali mesiac.

Tri dni pred stretávkou som sa cítila zvláštne, bolel ma žalúdok. Pripísala som to tomu, že sme väčšinu dňa jedli chlieb s niečím, nič varené, pretože sme robili všetko možné a na varenie nezostal čas. V stredu na obed sa k žalúdku pridala ukrutná bolesť hlavy, krku a šije, až mi slzy samé od seba tiekli, poobede aj nauzea. Večer som sa úplne vyčerpaná rozhodla odmietnuť účasť na stretávke, pretože som mala len dve vysvetlenia svojho vtedajšieho stavu. Buď som tehotná, čo je vzhľadom na fázu menštruačného cyklu nepravdepodobné, alebo to súvisí so stretávkou. Pol hodiny na to sa mi v hlave začali opakovať tieto myšlienky:

Môžem povedať nie. Môžem povedať nie, aj keď iní ľudia očakávajú počuť áno. A môžem povedať nie, aj keď som vyzvaná povedať áno.

Vety moje celonočné.

Začala som tomu venovať pozornosť, vedome som si tieto vety opakovala, rozmýšľala nad nimi. A zrazu mi to všetko do seba zapadlo. To, ako mi bolo zle, bol jasný a neprehliadnuteľný signál mojej mysle prostredníctvom môjho fyzického stavu, že nie som pripravená sa zúčastniť stretávky. Moje váhanie bolo o tom, že som sa obávala odmietnuť, pretože som naučená plniť očakávania iných a prehliadať vlastné potreby. Postupne a pomaly sa môj stav zlepšoval, čo trvalo až do nasledujúceho dňa.

Noc

Celú noc som si vety, ktoré sa mi z ničoho nič vynorili v hlave, opakovala. Pripomínala si rôzne situácie zo školy a snažila sa ich spracovávať prostredníctvom svojho súčasného pochopenia, vedomostí. Prichádzali najmä tie spomienky, ktoré ma ovplyvnili negatívne – šikanovanie, osamelosť, vysoké nároky v kombinácii s mojím perfekcionizmom, strach v prítomnosti zúrivých spolužiakov, rodovo stereotypný prístup, prvá a nasledujúce menštruácie v škole… Toto sú len niektoré zo spomienok, ktoré ma pohltili. Moje telo, ktoré má po kadečom prežitom veľmi nízku toleranciu na niečo, čo ma znepokojuje, ma fyzickým stavom upozornilo na to, že sa potrebujem zastaviť a spracovať, čo sa dialo a ako ma to ovplyvnilo. Ako dieťa som na to nemala kapacitu, vedomosti, zručnosti, tak si ma to počkalo. Stalo sa tak teraz v bezpečí domova.

Spomínala som aj na situácie, v ktorých som sa ja sama nesprávala ideálne. Ja som tiež niekomu mohla ublížiť. Možno som ublížila niečím, o čom som ani nemala tušenia, že je tým možné ublížiť. Ak také niečo nastalo, je mi to ľúto a tiež – rada sa o tom dozviem.

Teraz, po aspoň čiastočnom spracovaní, myslím aj na tie pozitívne spomienky: tímovú spoluprácu počas prírodopisnej súťaže a príprav na ňu, podpora medzi spolužiačkami, obdiv niektorých spolužiakov za ich odvahu a vedomosti, zábavu počas výletov, spoločné frflanie na učiteľky a učiteľov, „iný“ prístup niektorých učiteliek…

Priala by som si, aby sa jednou z priorít vzdelávania stali emocionálne zručnosti, emocionálna inteligencia, spolupráca, tvorivosť pri riešení problémov…

Krátko o mne

Predpokladám, že stretávka vám všetkým poskytla čas a priestor na rozprávanie o svojich životných cestách a osudoch. Tak sa pridám aj ja.

V súčasnosti som na pandemickej rodičovskej („dovolenke“) s 3-ročným synom B. Mojím najväčším úspechom za posledných niekoľko rokov (a asi aj za celý život) je, že som popôrodné obdobie s psychickými problémami a fyzickými obtiažami prežila, že som stále tu a hľadám spôsoby, ako sa zaradiť opäť do spoločnosti. Jedným zo spôsobov je aj tento blog, ktorý som začala písať ako formu terapie. Tiež sa venujem synovi, ako bývala učiteľka v škôlke pripravujem preňho vzdelávacie aktivity inšpirované Montessori pedagogikou. Vzdelávam sa a do našej domácnosti prinášam témy, ktoré u mňa a nás najviac rezonujú. Napríklad ako byť čo najekologickejšou domácnosťou, akou vieme byť. Jedným z mojich cieľov je, aby sme si boli v odievaní sebestační, šijem, prešívam, upravujem. Tiež som sa začala zaujímať o permakultúrne prístupy k pestovaniu, ktoré pomaličky skúšam v našej malej lodžiovej záhradke. Všetci traja sa zdokonaľujeme v rešpektovaní sa navzájom, empatii a práci s emóciami. Upevňujeme si rodinné vzťahy a hľadáme spôsoby, ako napĺňať svoje sny, ciele a žiť pokojný život.

Milé a milí, bolo by bývalo pre mňa veľmi náročné sa s vami stretnúť, tak som nateraz zvolila iný spôsob. Snáď sa k vám pri najbližšej stretávke dokážem pridať. Prajem vám, aby ste sa ľúbili takí/také, aké/akí ste a aby vaše životné cesty smerovali k splneniu vašich želaní.